close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Říjen 2015

Zajačik ušiačik a zajačik bez ušiek

9. října 2015 v 10:00 | I.Q. |  Considerations
Toto nie je práve vec, o ktorej som zvyknutá premýšľať, ale behám si tak po internete ako taký zajačik namiesto toho, aby som sa konečne venovala učeniu (hej, stále hypochujem). Dívam sa na transgenderov, transexuálov, potetovaných, opiercengovaných... celú radu ľudí, ktorí vyčnievajú z davu. Podarení ľudia, podivíni... a potom je tu taká veta, ktorú moja spolužiačka niekedy píše, alebo nosí na oblečení:
Punk is not dead!
Wow, guyz. Nie som si istá, či presne rozumiete pojmu punk. Nerozumte ma zle, nie som punker. Ale rada behám po internete a punk nie je LEN oblečenie, divný účes, divný make-up a hudba. Punk je niečo ako Hnutie odporu (if you have read Bartimeus, you know what I mean). Možno nejako tak začali - iba líšením sa od ostatných. Ale nakoniec mali nejakú myšlienku a dnes? Dnes by ju mali mať tiež. Ich cieľom je nejaká zmena: sloboda, rovnosť, mier, anti-fašizmus, fauna, flóra (aj keď ich začiatok je práve pri nenávisti hipisákov).

Myslím, že tiež poznáte tú myšlienku z internetu: Som originál a všetci ľudia sú rovnakí. Ak nie, tak teraz už viete, že taká zvykla behať po internete a niektorí sa jej snažili nejako vzdorovať. Byť čímsi iným na mieste, kde sú (nepočítajme slečny instagramovo-pinterestovo-tumblrové). Lenže pravda je, že nech sa snažíš akokoľvek nikdy nebudeš taký/á istý/á ako niekto iný. Výzorovo možno áno, ale to tiež nikdy nie úplne.

Hypochondria #1

7. října 2015 v 12:00 | I.Q. |  Hypoch
Ahoj!
Som I.Q. (a nie je to skratka od Intelligent Quocient) a nie som tu preto, aby som vás poučovala a aby som vám hovorila, čo by ste mali robiť, alebo nie. A tiež nie som psychiater a prakticky nie som oprávnená vám do života radiť. Ale som psychopat a hypochonder už... pár rokov a skôr NEŽ VYPNETE TENTO ČLÁNOK a poviete si: "Tvári sa, že je chorá" alebo také niečo, musíte vedieť, že percentuálne číslo hypochondrov sa každým rokom zväčšuje a je veľká pravdepodobnosť, že takým jedným ste aj vy.
Tak. Ak som vás tým aspoň trochu zaujala, tak začnime s pár informáciami.

Once you called me the Ice Queen

5. října 2015 v 10:31 | I.Q. |  journal
Po pozretí filmu Papierové mestá som znovu premýšľala nad tým, čo vlastne robím. Sedieť na starom blogu by bola hlúposť. Už nie sme tým, čím sme bývali a kedysi úspešné slovíčka na blogu sa stali prázdnymi papierovými. Vlastne internetovými. Neustále sa mi nepáči predstava, že niekde za druhým počítačom sedí nejaký úchylák a číta si moje články a robí pri tom čo ja viem čo (a keď toto raz budem čítať, tak sa budem smiať). Lenže na druhej strane ja presne viem prečo som začala písať a presne viem, prečo sa ťahám s písaním si internetového denníku už roky.
Just leaving clues. Because who knows?! Maybe one day I'll become legend among stars at the sky.
Nikdy nebudem Margo a ani Aljaška. Žiadna z postáv Johna Greena, Kristin Cashore alebo Charlesa. Budem samou sebou - tou nezaujímavou. A keď sa ma raz susedove deti opýtajú na to, aká som bola, keď som bola v ich veku nebudem mať žiadnu legendárnu historku o tom, ako sme s kamarátmi šli za oblakmi. Nebudem mať možno žiadny príbeh, pretože nie som tá, okolo ktorej sa točí celý svet. Vlastne nikto z vás taký nie je, pretože potom by ste nesedeli a nečítali to čo píšem. Tí s historkami ich žijú (práve teraz, tam kde sú) a všetko čo robia... všetky tie veci budeme my nezaujímaví rozprávať.
Nikdy som neurobila nič zakázané a nič, čo by nejako narušilo moju dennú rutinu. Vždy som chcela, lenže nikdy som nemala odvahu na to byť samou sebou. A tak som sa vžila do role obyčajného dievčaťa, ktoré je presne také, aké ju ostatní chcú mať. Ale myslím, že je čas prestať. Robiť zakázané veci, ktoré chcem robiť. Nie veci, ktoré odo mňa očakávajú. A tak kým sa znovu ozvem, by som chcela:
1. Uliať sa z klavíru. Ale tak vážne, nie len že ochoriem. Proste tam neísť.
2. Povedať aspoň raz, čo si myslím.
Znie to ako každodenná maličkosť, ktorú zvládne každý. Zvládne to Cass, zvládne to Gus, zvládne to... dievča, ktoré Charles stretol. Ale pamätáte: nikdy som neurobila nič zakázané a nič ro by nejako narúšalo obraz mojej budúcnosti. Možno mi na nej priveľmi záleží a som ňou príliš posadnutá. Posadnutá tým, že všetko bude dokonalé a že všetko bude pripravené tak, ako chcem ja. Nič sa už nikdy nepokazí.
Povedal to on. Prvýkrát zo všetkým razov, čo mi to kto povedal. Vlastne ani nie. Len je to prvýkrát, čo to naozaj bolelo a čo som to nečakala. Prvýkrát, keď som sa cítila nepríjemne.

"Mala by si sa ísť dať liečiť na psychiatriu," napísal. Mne sa vtedy trochu pohlo srdce napravo, akoby sa konečne vracalo na svoje miesto
"Prečo?" odpísala som a cítila, ako všetky existujúce slzy nahraduje vysušená soľ a páli moje oči.
"Prečo? Pozri si históriu. Čo píšeš, čo robíš, čo hovoríš..."

Možno. Možno tam patrím. Ale kým mi to povie niekto ďalší chcem vedieť, že to tak je. Že majú pravdu.
A áno - nie som každá druhá. Nepotrebujem schudnúť. Potrebujem byť možno krajšia, ale to docielim nepozeraním sa toľko do zrkadla. Jediné čo potrebujem je zistiť, kto som a kým by som mala byť. Čo vlastne mám rada a čo nie.
S pozdravom
I.Q. (nie je to ako intelligent quocient)